Prečo sa zúčastním protestu Babysitting Day
Hneď na úvod zdôrazňujem, že tento blog nie je o bojových heslách, entuziazme alebo verbovaní ostatných kolegov. Myslím, že podobných článkov a odkazov je mnoho. Je to skôr môj osobný pohľad, ako vnímam formu štrajku.
Jeden z motívov, prečo sa zúčastním, je čisto pragmatický. Stačí sa pozrieť na okolité krajiny a zistíme, že sú na tom inak, ako sme my. Aj v iných krajinách majú v školstve osobité problémy, ktoré potrebujú vyriešiť. U nás je situácia špecifickejšia najmä preto, lebo z krajín OECD dávame do škôl najmenej peňazí. Mzdy učiteľov sú neporovnateľne nízke a podstatný je aj fakt, že na vedu a výskum ide v porovnaní s okolitými krajinami najmenej. Prečo je to tak? Nuž, mám pocit, že skôr sa dočkám Godota ako odpovede na túto otázku.
Nejeden učiteľ pracuje v školstve preto, lebo ho práca niečím napĺňa. Ja nie som výnimkou, moja práca ma baví a som rád, že ju mám. Tým, že sa aktívne zapájam do protestov, riskujem veľa. Som si vedomý, že som v očiach vedenia školy istým spôsobom rebel, ktorý sa neustále ozýva a robí im starosti, pretože burcuje kolegov. Som si vedomý, že svojimi aktivitami ležím mnohým „tam hore“ v žalúdku a tiež som si vedomý toho, že riskujem svoju kariéru, ktorá je momentálne stále iba v plienkach. No moje rozhodnutie zúčastniť sa protestov bolo a vždy bude slobodné, a to aj preto, lebo sloboda je niečo, čo mi nikto nevezme. Presne tak ako aj vzdelanie, ktoré vnímam ako duchovnú hodnotu, ktorú som nadobudol počas školských štúdií. Nikto mi ho nedokáže vziať, ale bez toho, aby som v živote nestretával skvelých učiteľov, by som sa k nemu nikdy nedopracoval. To je hlavný motív, ktorý ma núti zúčastniť sa protestov – bojujem za všetkých učiteľov, ktorí ma naučili hodnotám. Zaslúžia si to!
Tretím motívom, prečo som sa rozhodol ísť do týchto akcií, je budúcnosť. Uvedomil som si, že formy protestov nie sú iba o mzdách učiteľov, hoci táto téma rezonuje zrejme najviac. Vždy budem obhajovať myšlienku, že vyššie mzdy si učitelia zaslúžia. Avšak netreba zabúdať na tých, pre ktorých sú výchova a vzdelávanie určené – naše deti. Nedokázal by som sa pozrieť svojim žiakom do očí a zároveň ich učil hodnotám ako sú pravda, spravodlivosť, cnosť, ak nimi sám nedisponujem. Nedokázal by som im vysvetliť, že v živote musia bojovať za správnu vec, byť morálne či mravne zdatní a myslieť a konať tak, aby prispeli k všeobecnému blahu, ak to sám nepraktizujem. Sú to práve generácie v školách, ktoré majú právo na kvalitné vzdelanie a učiteľov, no bez peňazí v školách je toto právo iba akási prázdna fráza bez formy a obsahu. Nie je to iba o nás, je to aj o deťoch. Preto sa zúčastním.
Ľuboš Sibert, učiteľ