Príspevok R. Beutelhausera za stredné školy na Zraze dlhých nosov
Milé kolegyne, kolegovia, priatelia,
Keď som uvažoval nad dnešným vystúpením, na jazyk sa mi tlačili vety plné hnevu, krivdy, mobilizačných výziev. Po niekoľkých neúspešných začiatkoch som si zrazu musel uvedomiť, že by som nemal, my učitelia by sme nemali, na všetky vlády, ktoré tu boli od roku 1989 a ich vzťah k nám len hromžiť, ale že by sme im mali byť vďační.
Ste zarazení, pýtate sa za čo? Skúste ma počúvať a spolu so mnou spomínať. Tak napríklad: ja som vďačný za to, že vlády, ktoré sa na Slovensku striedali za tých už skoro 20 rokov môjho učiteľovania, ma naučili tešiť sa z maličkostí, ....veď si len spomeňte, koľko to bolo radosti, keď sa vám podarilo nasporiť si na chladničku, televízor, možno dovolenku v Chorvátsku. A byt... to je história, ktorá si zaslúži vlastný príbeh. Je to u vás inak?
Som našim vládam vďačný, že som mohol byť popri učiteľovaní sťahovákom, záhradníkom, že som sa naučil vymaľovať si byt , nerobia mi problém drobné vodo a eletro inštalačné práce, pri ktorých zažijem spolu s mojimi blízkymi fúru adrenalínu a napokon, mal som to šťastie, že som začal písať knižky. A čo Vy... akým profesiám ste sa vďaka svojmu príjmu priučili?
Som všetkým ponovembrovým vládam vďační za to, že keď na mojich hodinách príde reč na sociálnu nespravodlivosť, tak viem, o čom hovorím.
Som tejto vláde vďačný za to, že si spolu s vami, priatelia, môžem pripomínať mladosť a rok 1989, akurát už nemusíme bojovať za slobodu, ale za svoju dôstojnosť a aj bez rečníckej otázky som presvedčený, že tento boj vedieme spoločne.
Prečo tu vlastne vystupujem? Chcem len svojej vláde oznámiť, že už som unavený, a preto od nej iba chcem, aby som, keď najbližšie budeme maľovať, nemusel loziť po rebríku a dal zarobiť remeselníkovi, ktorý to vie a robí rád, chcem od vlády, aby som sa s vami nemusel stretávať na námestiach, ale v kníhkupectvách a divadlách. Chcem od vlády, aby sme sa popoludní neponáhľali doučovať, brigádovať, ale aby sme zostali v škole a rozprávali sa o tom, čo zajtra zlepšíme. Chcem tak veľa?
Róbert Beutelhauser, Gymnázium Metodova